pondelok 26. januára 2015

Očakávania od kvantitatívneho uvoľňovania sú vyššie ako jeho potenciál

Očakávania od kvantitatívneho uvoľňovania sú vyššie ako jeho potenciál

ECB včera ohlásila dlho očakávané kvantitatívne uvoľňovanie (QE). A celá Európa s napätím očakáva, čo nastane. Z môjho pohľadu sú ale očakávania od QE vyššie ako je jeho potenciál. V nasledujúcich riadkoch sa budem snažiť vysvetliť prečo.
QE prebieha nasledovne. ECB kúpi od banky štátny (alebo iný) dlhopis a banka za neho dostane peniaze pripísané na účet v ECB. Tento účet sa nazýva aj rezervný účet. Preto je možné povedať, že prostredníctvom QE centrálna banka dodáva do bankového systému rezervy. Sedliacka logika by napovedala, že keďže na rezervnom účte je (mimo povinných rezerv) záporné úročenie na úrovni -0,2 %, teda banky platia za to, že držia peniaze v ECB, tak by mali banky byť motivované tieto peniaze z rezervného účtu vytiahnuť a požičať ich do ekonomiky, za čo by naopak dostali pozitívny úrok.
V praxi to ale tak nefunguje. A to z toho dôvodu, že rezervy môže banka transferovať len subjektu, ktorý má taktiež účet v centrálnej banke. Teda bankám (v niektorých krajinách aj štátnym pokladniciam). Rezervy teda ostávajú v centrálnej banke. Toto aktívum sa do ekonomiky nedostáva. To je dôvod, prečo QE nespôsobilo a ani nespôsobí hyperinfláciu (kedysi som si tiež myslel, že QE bude vysoko inflačné, ale po pochopení ako funguje tvorba peňazí ma to prešlo). Rezervy vzniknú vtedy, keď ich na medzibankový trh dodá centrálna banka a zaniknú vtedy, keď ich centrálna banka z neho stiahne. (Ešte si ich banky môžu vymeniť za hotovosť, tú ale držia banky len v takej miere ako potrebujú, lebo jej držanie je spojené s vyššími nákladmi)
Keď teda banky nepožičiavajú do ekonomiky rezervy, tak ako sa vlastne tvoria úvery? Zo vzduchu. Banka A vytvorí aktívum – úver a k nemu korešpondujúce pasívum – peniaze na účte. Keď dlžník z tohto účtu niečo zaplatí banke B, tak banka A prevedie zo svojho rezervného účtu v centrálnej banke ekvivalentnú sumu na rezervný účet banke B. Keď banka A nemá dostatok rezerv, tak si ich požičia buď od inej banky, alebo priamo od centrálnej banky.
Ako teda vidíme, tvorba nových úverov nie je limitovaná objemom rezerv na medzibankovom trhu. Je limitovaná kapitálom banky (jednak z regulatórnych dôvodov, ale zároveň aj z dôvodu riadenia rizika) a dopytom dostatočne bonitných subjektov po úveroch. Čiže dodávaním rezerv do finančného systému sa nijako priamo nezvýši tvorbu úverov a ani infláciu. Rezervy sú síce dôležité, lebo sa nimi vyrovnávajú medzibankové záväzky. Keď ich banka má málo, tak je stigmatizovaná veriteľmi, klientmi, médiami…, ale pre celkovú tvorbu úverov celým finančným systémom až takú významnú rolu nezohrávajú.
Skôr ako o nové rezervy v systéme ide pri kvantitatívnom uvoľňovaní o to, že bankám z portfólia zmizne štátny dlhopis (alebo nejaké iné aktívum) a budú sa ho snažiť nahradiť niečím iným. Pravdepodobne kvôli rizikovému profilu kúpi nový štátny dlhopis, resp. korporátny dlhopis s vysokým ratingom. To má dva efekty: A. Tento dodatočný dopyt zatlačí nadol dlhodobejšie úročenie a môže tak aj zvýšiť dopyt po úveroch. B. Banka môže dlhopis kúpiť aj od nejakého fondu, ktorý ich následne môže nahradiť aj rizikovejšími dlhopismi alebo akciami. Ceny aktív na finančných sa teda vytláčajú nahor. A nie som si úplne istý, či tieto 2 efekty dostanú infláciu a úverovanie tam, kde by ich ECB rada videla.